Prázdny
Prázdny

Tikajúca horúčosť, vôňa šalvie
a mäty. Štruktúra každej živej veci
sa modlila za dážď.

Robert Hass, Čas a materiály

Prázdny

Svetlo.

Už nevieš, čo to je,
ale stále si ho pýtaš.

Mária Ferenčuhová, Imunita

Prázdny

Bolo to, ako keď ležíš v noci vo vlastnej posteli, nemôžeš zaspať a rozmýšľaš
o všetkých tých prázdnych izbách v noci, o všetkých tých prázdnych
izbách, ktoré stavajú na to, aby v sebe uchovávali prázdnotu.

Donna Stonecipher, Modelové mesto

Prázdny
Prázdny

Kvapkou po kvapke
roky sa usilujem
zmyť prach zo sveta

Macuo Bašó, Haiku

Prázdny
Prázdny

sme slová
ktoré si nikdy nebudú rozumieť
ani keby hovorili to isté
pretože jazyk
nie je to isté
čo reč

Ľuboš Bendzák, Vlastná váha

Prázdny

vyšlo

Walt Whitman

Spev o mne 


„Básnik Walt Whitman v mnohých ohľadoch doteraz podnecuje našu zvedavosť. Jeho monumentálna zbierka básní Steblá trávy sa stala medzníkom v americkej literatúre. Sv. František z Assisi napísal Pieseň slnka inšpirovaný starodávnym chválospevom: „Velebte Pána všetky jeho diela!“ To je pravé motto Stebiel trávy. Ich východiskovým bodom je báseň Spev o mne, mystické osvietenie v pohľade na jednotu a harmóniu vesmíru, nahliadnutie prechádzajúce do pochopenia, no založené na zjavenej skúsenosti lásky. Vo svetle tejto skúsenosti sú všetky stvorené veci uznané za božské. Whitmanov život a dielo nastoľujú problémy, ktoré budú naďalej fascinovať a pliesť kritikov. Ale po vyjadrení každého z nich zostáva pravdou, že Whitman bol vizionár, ktorý ďaleko predbehol svoju dobu.“

Bliss Perry (1918) – autor kritického životopisu Walta Whitmana

Preklad prináša poslednú verziu Spevu o mne z roku 1891. Doslov k slovenskému vydaniu napísal americký básnik Robert Hass, editor komentovaného vydania „Song of Myself and other Poems by Walt Whitman (2010)“, z ktorého vychádzal prekladateľ básnickej skladby do slovenského jazyka Juraj Kuniak.

Anna Ondrejková

Úzkosť


Úzkosť najnovšej zbierky Anny Ondrejkovej je existenciálnou úzkosťou, vynárajúcou sa v okamihoch, keď subjekt stojí tvárou v tvár situácii, v ktorej „kamene / zarastajú do mora“, a jeho „hladina sa zaviera / ako pasca“. Pasca vodného hrobu, ktorej nemožno uniknúť, obrazy anjelov „s preťatým krkom“, topenia vlasov, novorodených mačiatok a snov a desivých bezsenných nocí, ktoré hryzú „do krvi, do sna sevredol / : / do smrti“ však nie je konečná – z veršov rovnako silno ako existenciálny strach z konca bytia zaznieva aj viera v obnovu života, v jeho kolobeh, v znovuzrodenie – more je rovnako ako pascou i morom zárodočným. Tesné spojenie života a smrti, ich kruhovité napájanie sa a prítomnosť jedného v druhom možno sledovať v priereze celej Ondrejkovej tvorby, v prítomnej zbierke však zarezonovalo s najväčšou silou.

Marián Milčák

Hra s hadmi


I keď sa poetika Mariána Milčáka vyvíjala, predsa len sa dajú postihnúť niektoré stabilné ukazovatele. Často (ale nie vždy) si volí krátke verše, všetky slová v nich sú však mimoriadne sémanticky zaťažené. Zásadne uprednostňuje voľný verš so zvláštnou patetickou, niekedy až prorockou dikciou. Jeho verše nezobrazujú, ale hlásajú, pričom autor v nich uplatňuje svoju nevšednú imagináciu. Autor sémanticky ťaží z biblickej a antickej tradície, ale blízka je mu aj mágia „prírodných“ národov. Inkriminované alúzie predsa len usúvzťažňujú svet básnikových predstáv a nezriedka ponúkajú aj interpretačný kľúč. V najnovšej knihe sa Marián Milčák svojej nevšednej imaginácie zmocnil s pozoruhodnou erudíciou.

Dorta Jagić

Vysoké cé


Hoci Dorta Jagić patrí v Chorvátsku k básnickej generácii deväťdesiatych rokov minulého storočia, do veľkej miery sa vymyká generačnému zaradeniu nielen tým, že k zobrazeniu každodenných udalostí pristupuje s mimoriadne plastickým metaforickým jazykom, ale najmä tým, že intertextuálnu gestiku rozširuje o religiózno-kresťanské motívy. V jednotlivých veršoch akoby sa chcela jednoznačne vyhnúť nedôstojným témam charakteristickým pre poéziu jej generačných vrstovníkov – odvážne sa konfrontuje s neusporiadaným svetom človeka v urbánnom obkľúčení, ako príklad mu predostiera vyšší poriadok, silné duchovné a mravné princípy. V poézii sa vyhýba sexistickým či feministickým tónom, no neznamená to, že by bola konzervatívne patriarchálna – intenzívne smeruje k sebapoznaniu i pochopeniu iných, no s náročným programom duchovného očistenia a posunu k transcendencii.

Czeslaw Milosz

To
 

Czesław Miłosz (1911–2004) – poľský básnik, esejista, prozaik, prekladateľ a diplomat, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1980). Od roku 1951 žil v exile, najskôr v Paríži, potom v Berkeley, kde na Kalifornskej univerzite prednášal poľskú literatúru a slovanské jazyky. Od roku 1993 až do svojej smrti žil v Krakove a tam je aj pochovaný.

Staré „miłoszovské“ témy sa vrátili v celej svojej existenciálnej naliehavosti. Daimonión, ktoré básnik vyslovene vzýva – „moje daimonión, už štyri týždne si ma nenavštívilo“, čítame v jednej básni z pozostalosti – prerušilo svoje trýznivé mlčanie. Áno, „starec v okne, ktorý videl veľa miest, / takmer oslobodený sa smeje / a nemá v úmysle sa nikam vracať“, zároveň vyznáva, že jeho „nadšené chvály života / mohli byť len cvičeniami vo vysokom štýle, / kým pod povrchom bolo To, čo si netrúfam pomenovať.“ Ono To sa vo vrcholných básňach vyjavuje v prepojení básnického jazyka s teologickým sluchom.

Básnickú zbierku To do slovenského jazyka preložili básnici-súrodenci Marián Milčák a Peter Milčák.

Eva Pariláková

Bielenie


Básne, v ktorých je oveľa viac bielej ako čiernej.

Písané vo chvíľach, keď „začínaš rozoznávať... presný počet stebiel trávy na horizonte“.

S uchom priloženým „k vlastnému horiacemu srdcu“.

Básnický debut autorky (1976), pre ktorú byť súčasná znamená hlavne byť prítomná.

James Wright

Červenokrídly drozd


James Wright (1927-1980), výnimočný hlas americkej poézie druhej polovice 20. storočia.

Narodil sa na americkom Stredozápade, v mestečku Martins Ferry v Ohiu. V čase, keď jeho generační druhovia, beatnici, písali hlučnú, až škandalóznu poéziu, ponúkol svoje tiché, krehké verše, ktoré si postupne získavali uznanie odbornej kritiky i srdcia čoraz väčšieho počtu čitateľov. Za svoje Zobrané básne (Collected Poems) získal v roku 1972 Pulitzerovu cenu. Hoci po rozvode s prvou manželkou stratil dvoch synov, trpel depresiami, bojoval s alkoholizmom a napokon aj s nevyliečiteľnou chorobou, jeho básne vyžarujú podmanivú svietivú atmosféru a nádej. Schopnosťou hovoriť o emotívnom vypätí bez zbytočného sentimentu, nefalšovanosťou ľudskej bolesti a prenikavým videním dovnútra javov a vecí James Wright dosahuje neobyčajne silnú básnickú výpoveď.

V knižnom preklade vychádza jeho poézia na Slovensku po prvý raz. Výber zostavila a preložila poetka Mila Haugová.

Mária Ferenčuhová

Imunita


Ferenčuhovej bytostne civilná, mestská poézia špecificky citlivá a vnímavá voči spoločenským fenoménom v básnickej knihe Imunita nadobúda výrazne fyzický, až fyziologický charakter. Dlhodobá autorkina fascinácia momentom prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami tu dostáva biologický až medicínsky tvar. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu, k analýze jeho vzťahu k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity, v jeho vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom. Jej verše sú nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou.

Mila Haugová

vo výbere Rudolfa Juroleka


Mila Haugová začínala v roku 1980 Hrdzavou hlinou. O niekoľko rokov neskôr už jej poézia „pomaly zarastá striebrom a zelenou s trochou červenej / hrdze“. Až sa napokon farba hliny v Cetonii aurata (2013) zaskvie zlatou a celý alchymistický proces jej písania akoby sa zavŕšil.

Spôsob básnenia Mily Haugovej je nevyčerpateľný (a nevyčerpávajúci). „Čokoľvek ti poviem bude logikou srdca“, upozorňuje. A čitateľ si môže z jej ponuky srdca vyberať. Napríklad aj takéto verše, ktoré majú vzrušujúcu logiku básne:

hľadá premieňa sa; aby to napísané bolo iné
hlina rozbitých nádob sa znova mieša so zemou

udrží ju fragment (úžas že ešte sme)
V reči obnovenie raja
Spi neskôr. Tak hlboko ako je Boh.
posledná správa, ktorú mám o svete, je sen...

Octavio Paz

Každodenný oheň


Octavio Paz (1914 – 1998), nositeľ Cervantesovej ceny (1981) a Nobelovej ceny za literatúru (1990), je autor impozantného diela, ktoré zahŕňa básne, eseje, jednu divadelnú hru a básnické preklady. Mnohí ho pokladajú za jedného z najvplyvnejších básnikov 20. storočia.

Pochádzal z rodiny mexického revolucionára Emiliana Zapatu, čo sa prejavilo tak na jeho občianskych postojoch, ako aj v tvorbe. Programové úsilie o modernú podobu básne sa u neho spájalo s neustávajúcim inovačným úsilím. Roku 1989 pripravil rozsiahly revidovaný výber zo svojho básnického diela Každodenný oheň (El fuego de cada día), ktorý sa stal aj hlavným zdrojom tohto prekladového výberu. Ján Zambor v ňom venuje osobitnú pozornosť autorovej tvorbe sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a komplementarizuje tak slovenský prekladový obraz jeho poézie.

Eva Strömová

Temná abeceda


Eva Strömová, autorka vyše dvadsiatky kníh poézie, prózy a literárnej histórie, vstúpila do švédskej literatúry v roku 1977 ako praktická lekárka. Jej civilné povolanie výrazne ovplyvnilo tak témy, ktorými sa zaoberá, ako i jej básnický jazyk. „Katastrofa a zrod, zraniteľnosť a zánik, úzkosť a krása, to je niekoľko mojich tém, ku ktorým by som pridala ešte biologické životné procesy (sexualita, plodnosť, starnutie a umieranie). K písaniu sa dostávam tak raz za dva-tri mesiace. Býva to vtedy, keď sa ocitnem v značne depresívnom stave. Neznamená to, že by som bola deprimovaná, no predovšetkým v tom stave akosi jasne všetko vidím. Akoby mi z očí sňali nejakú blanu a ja mám zrazu taký ostrý zrak, až to bolí.“ Takto svoje písanie charakterizuje samotná autorka, nositeľka Literárnej ceny Severskej rady za rok 2003.

Výber zostavil, preložil, poznámky a doslov napísal Milan Richter.

Ján Gavura

Kráľ hlad


Ján Gavura (1975) vyštudoval angličtinu a slovenčinu, neskôr katolícku teológiu. Pracuje ako vysokoškolský učiteľ, docent v odbore slovenská literatúra a šéfredaktor časopisu Vertigo. Je uznávaný literárny vedec a kritik, prekladateľ z anglofónnej literatúry, editor, manžel a otec troch dcér.

Dosiaľ vydal básnické zbierky Pálenie včiel (2001, Cena Ivana Krasku za najlepší debut), Každým ránom si (2006), Besa (2012, prémia Ceny Literárneho fondu). Po piatich rokoch prichádza so zbierkou Kráľ hlad, v ktorej je prírodný a ľudský svet zobrazený ako súhrn básnických sond a podobenstiev o krutosti a kráse, ako otázka, či je vykúpenie stále možné.

Miroslav Brück

Chýbajúce strany


Miroslav Brück (1964) básnicky debutoval v roku 1989 zbierkou Noc, tráva v pozadí. Potom mu v takmer pravidelných intervaloch vyšlo ďalších šesť kníh poézie, naposledy Podstata rieky (2012). V poslednom období sa čitateľom predstavil aj ako prozaik knihami Žmurknutie z večnosti (2013) a Hotel Oáza (2015). Novou básnickou zbierkou Chýbajúce strany Brück potvrdzuje pohyb na svojej literárnej ceste, keď počiatočný mladícky údiv a očarenie svetom vystriedala občas príjemná, inokedy trpká životná skúsenosť, ktorá u neho ústi do racionálnej reflexie. Aj v tejto zbierke rozvíja poetiku svojich lyrických denníkov, ktorých vecný, civilný výraz zavše okresáva až do tvaru miniatúry pripomínajúcej starojaponskú poéziu.

Louise Glücková

Vidiecky život


Louise Glücková, vynikajúca americká poetka s koreňmi v Strednej Európe, je autorkou dvanástich zbierok básní, za ktoré bola ocenená mnohými literárnymi cenami. Slovenskí čitatelia poézie môžu túto autorku poznať z českého prekladu jej zbierky Divoký kosatec (The Wild Iris, 1992), za ktorú získala Pulitzerovu cenu. Do češtiny bola preložená aj jej kniha básní vyznamenaná cenou National Book Award Noc vernosti a cnosti (Faithful and Virtuous Night, 2014). V slovenskom knižnom vydaní vychádza táto originálna autorka prvý raz. Poetka a prekladateľka Jana Kantorová-Báliková nám ju predstavuje prebásnením zbierky Vidiecky život (A Village Life, 2009).

Michael Donhauser

Brečtan


Michael Donhauser (1956) patrí k najpozoruhodnejším básnickým zjavom súčasnej nemecky písanej literatúry. Za svoje diela získal viacero významných rakúskych ocenení, napríklad Cenu Christine Lavantovej (1994), Cenu Ernsta Jandla (2005) alebo Cenu Georga Trakla (2009). Je považovaný za solitéra, ktorý sa nestará o módy a tendenčné smery, ale – ako píše odborná kritika – „jeho tichá, na slovo citlivá poézia stavia k duchu doby alternatívny výraz a tak hľadá nové cesty“. V zbierke Brečtan (v origináli Schönste Lieder) Donhauser nepoužíva verš, každú báseň tvorí jedna zložená veta, ktorá má výrazné hudobné kvality a jej atmosféra kdesi v hĺbkach pripomína stíšený hlas nemeckej romantickej tradície.

Do slovenčiny básne Michaela Donhausera pretlmočila knižne debutujúca prekladateľská dvojica Slávka Rude-Porubská a Rudolf Jurolek.

Dana Podracká

Paternoster


Dana Podracká sa nám v zbierke Paternoster, podobne ako vo väčšine svojej predošlej básnickej aj esejistickej tvorby, predstavuje ako autorka skúmajúca mýtické súradnice nášho sveta, vnútorné vzťahy jednotlivých vrstiev najvšeobecnejšej ľudskej skúsenosti a rozličné stránky kozmického rozmeru bytia. Hoci nijako neskrýva, že svoje ľudské a umelecké poznanie čerpá z osobnej skúsenosti, ba často priam ostentatívne štylizuje svoje texty do prvej osoby jednotného čísla, jej popisy, odkazy a postrehy nikdy neskĺzavajú do narcistického privátna či do egocentrického sentimentu, ale odkrývajú tie siločiary jej vedomia a podvedomia, čo celkom prirodzene a nenásilne korešpondujú s najvnútornejšou skúsenosťou každého z nás.

Barbara Korun

Prídem hneď a iné básne


Barbara Korun je slovinská poetka, organizátorka literárneho života a redaktorka. V r. 1991 získala Cenu Slovinského knižného veľtrhu za najlepší debut roka, v r. 2010 Ocenenie Zlata ptica za literaturo, v r. 2011 Veronikinu cenu za poéziu a v r. 2014 Premio Nazionale 'Leandro Polverini', poesia intimista. Jej tvorba siaha od symbolisticko-expresívnej ľúbostnej lyriky cez básne v próze až po angažované básnické monológy.

Kniha Prídem hneď a iné básne ponúka v 1. časti prierezový výber z prvých troch zbierok autorky, 2. časť tvorí doteraz najviac oceňovaná štvrtá básnická zbierka Prídem hneď (2011). Poetka vydala tiež zbierky Čečíca pomätená láskou (2014) a Medzi (2016). Leitmotívom jej poézie sú medziľudské vzťahy, formálne ju charakterizujú nespútanosť a prirodzenosť jazykového prejavu i provokatívna „pomedznosť“ žánrových polôh. Slovenské vydanie uzatvára fundovaný doslov prekladateľky a zostavovateľky výberu Stanislavy Chrobákovej Repar. 

Juraj Briškár

Z pohľadu dvoch pohárov mlieka


Juraj Briškár (1964) je vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a spisovateľ, autor piatich zbierok aforizmov a sentencií (Mlčanie, 1994; Chôdza v Oriente, 1998; Autumnal furniture, 2002; Symetrické pozorovania, 2011; Prechádzka labyrintom, 2017), dvoch kníh esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a Poetika zmyslového vnímania (2014) a prózy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014). Vo všetkých knihách autor vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí. V básnickej zbierke Z pohľadu dvoch pohárov mlieka po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti.

Briškárove básne sú nekonvenčné a v mnohom idú proti zaužívaným postupom literatúry. Obyčajnosť, účelnosť či účelovosť autor povyšuje na úroveň poézie ako príklad výnimočných schopností ľudskej mysle, jej prenikavosti a imaginatívnosti, a tak ukazuje, koľko radosti a slobody je možné obsiahnuť jediným hlbokým pohľadom.

Mlynárčiková + Ružičková

← a b c →


Marianna Mlynárčiková (Banská Bystrica) a Nóra Ružičková (Bratislava) tvoria autorskú dvojicu od roku 2004. Ich umelecká prax je intermediálna a interdisciplinárna, dôležitú rolu v nej však zohráva písanie a práca s textom.

Texty publikované v tejto knihe sú rozpracovaním projektov There Are More Things a Rušička automatizovaných mentálnych spojení, ktoré autorky prvýkrát prezentovali na výstave Z druhej ruky v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici v roku 2012. RAMS je skomponovaná z 365 prisvojených príkazov, inštrukcií, predpisov a odporúčaní z rôznych oblastí a období. Časť nazvaná ← a b c → pozostáva z 1000 obrazových titulkov, ktoré autorky uvoľnili z ich vzťahov k obrazom a usporiadali do podoby akejsi asociatívnej encyklopédie. Tieto dva texty dopĺňa ešte báseň Trh márnosti, taktiež zostavená z apropriovaných textových fragmentov. Mlynárčiková a Ružičková sa aj touto knihou hlásia k intelektuálnemu odkazu Bouvarda a Pécucheta.

Walt Whitman

Spev o mne

Druhé vydanie


Veľkolepý a nadčasový Spev o mne Walta Whitmana končí týmito veršami:

Ak sa ti nepodarí zastihnúť ma hneď,
neklesaj na duchu, ak ma minieš na jednom mieste, hľadaj ma na druhom,
niekde som a čakám na teba.

„What a beautiful book!“ zareagoval autor doslovu Robert Hass v roku 2013, keď dostal autorský výtlačok nášho prvého vydania Spevu o mne. „How happy Walt Whitman would have been – how happy he may be, since he is waiting for us somewhere.“

„Aký šťastný by bol Walt Whitman – aký môže byť šťastný, pretože niekde na nás čaká.“

Whitman našiel rezonančný priestor aj na Slovensku a na svoje dvesté narodeniny sa môže tešiť z reedície svojho „rozliehajúceho sa hrdého spevu“.

Robert Hass

Čas a materiály


Robert Hass patrí k najvýraznejším osamelým bežcom a zároveň najkomplexnejším hlasom americkej poézie svojej generácie. V rokoch 1995 až 1997 pôsobil ako oficiálny „básnik laureát“ Spojených štátov.
V roku 2014 mu Akadémia amerických básnikov udelila Cenu Wallacea Stevensa za celoživotné dielo. Hassovi sa pripisuje schopnosť udržať vedľa seba intelektuálne a zmyslové impulzy a vytvoriť medzi nimi napätie. Jeho básne sa vyznačujú jasným jazykom a presnými obrazmi. Každá nová kniha tohto básnika je významnou udalosťou v poézii a ani zbierka Čas a materiály nie je výnimkou. Je zakotvená v kráse a energii fyzického sveta a v rozporuplnosti súčasnej americkej kultúry. Hass získal za ňu Národnú knižnú cenu a Pulitzerovu cenu. V slovenskom knižnom vydaní sa predstavuje tento básnik v preklade Juraja Kuniaka po prvý raz. Doslov napísal Peter Trizna.

Mária Ferenčuhová

Imunita

Druhé vydanie


Prvé vydanie Imunity z roku 2016 sa rýchlo rozobralo. V odborných periodikách boli publikované desiatky recenzií, štúdií a rozhovorov. Kniha získala široký ohlas u čitateľov na Slovensku aj v zahraničí. Vyšla v prekladoch do ukrajinského, srbského a francúzskeho jazyka, pripravujú sa ďalšie preklady. Básne z Imunity vyšli tiež v samostatných knižných výboroch z poézie autorky anglicky a macedónsky. Starostlivo koncipovaná zbierka, ktorej šesť častí spája leitmotív ochorenia a umierania, konkretizovaný pomocou chorobopisov, fiktívneho denníka, životopisu, opisu anamnézy, homeopatických liekov a typov pacientov, „malých naratívov“, hydrometeorologickej predpovede atď... stále rezonuje v povedomí verejnosti a je po nej hlad. Ocenenia: Kniha roka v čitateľskej ankety Pravdy 2016, Cena Bibliotéky 2017, Cena Nadácie Tatrabanky 2017.

Donna Stonecipher

Modelové mesto


Poetka a prekladateľka Donna Stonecipher vyrastala v Spojených štátoch a Teheráne, niekoľko rokov pobudla v Prahe a teraz žije v Berlíne. Debutovala v roku 2002 zbierkou básní v próze Rezervoár (The Reservoir), po ktorej nasledovali zbierky Souvenir de Constantinople (2007), Svetoobčianka (The Cosmopolitan, 2008), Modelové mesto (Model City, 2015), Dejiny transakcií (Transaction Histories, 2018) a esej Básne v próze a mesto (Prose Poetry and the City, 2018). Jej poézii, ktorá sa pohybuje na hranici inovatívnej básnickej výpovede a komunikatívne prístupnej lyriky, dominuje fascinácia mestom. Modelové mesto charakterizuje scudzený a scudzujúci pohľad na postsocialistický Berlín a iné urbánne priestory. Zbierku do slovenčiny preložila Ivana Hostová. Doslov napísal Peter Macsovszky.

Macuo Bašó

Haiku


Macuo Bašó (1644 – 1694) sa pokladá za najvýznamnejšieho japonského básnika. Po smrti blízkeho priateľa zo zámožnej rodiny sa vzdal relatívne zabezpečeného života a prijal osud potulného básnika, pustovníka a pútnika „visiaceho na tenkej niti poézie“. V tvorbe od tzv. radenej básne prešiel k všeobecne oceňovanému písaniu samostatných trojverší, ktoré neskôr nadobudli pomenovanie haiku. Má hlavnú zásluhu na etablovaní a premene tohto lyrického útvaru. Prvý slovenský prekladový výber z jeho haiku sa usiluje o ich základné viacrozmerné predstavenie, pričom prináša aj poznámky k básňam, kalendárium a obsiahly interpretačný doslov. Bašó sa prezentuje ako lyrik nesmiernej empatie k človeku a prírode, zhodnocovania nevšímaného a obohacujúcej východnej duchovnosti. Básne preložil Ján Zambor v jazykovej a odbornej spolupráci s Františkom Paulovičom.

Ľuboš Bendzák

Vlastná váha


Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966), autora básnických zbierok Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2009), Vytrvalosť sivej (2010), Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a prózy Samota je moja staršia sestra (2017), je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým. Zatiaľ čo početné vedecké tímy majú k dispozícii mnohokilometrové urýchľovače častíc, on s pomocou niekoľkých veršov vytvára básne ako spomaľovače vnímania bežných ľudských situácií. Jeho laboratóriom sú byty a pohostinstvá. Pozornosť a úcta, s akou v nich pristupuje aj k zdanlivo nedôležitým veciam, demonštruje, aká veľkorysá vie byť poézia, keď je sama sebou.

Prázdny
Prázdny
Prázdny

pripravujeme