Walt Whitman

Spev o mne 

„Walt Whitman v mnohých ohľadoch doteraz podnecuje našu zvedavosť. Jeho monumentálna zbierka básní Listy trávy sa stala medzníkom v americkej literatúre. Sv. František z Assisi napísal Pieseň slnka inšpirovaný starodávnym chválospevom: „Velebte Pána všetky jeho diela!“ To je pravé motto Listov trávy. Ich východiskovým bodom je báseň Spev o mne, mystické osvietenie v pohľade na jednotu a harmóniu vesmíru, nahliadnutie prechádzajúce do pochopenia, no založené na zjavenej skúsenosti lásky. Vo svetle tejto skúsenosti sú všetky stvorené veci uznané za božské. Whitmanov život a dielo nastoľujú problémy, ktoré budú naďalej fascinovať a pliesť kritikov. Ale po vyjadrení každého z nich zostáva pravdou, že Whitman bol vizionár, ktorý ďaleko predbehol svoju dobu.“ Bliss Perry (1918) Doslov k slovenskému vydaniu napísal americký básnik Robert Hass, editor komentovaného vydania „Song of Myself and other Poems by Walt Whitman (2010)“, z ktorého vychádzal prekladateľ Juraj Kuniak.

Anna Ondrejková

Úzkosť

Úzkosť najnovšej zbierky Anny Ondrejkovej je existenciálnou úzkosťou, vynárajúcou sa v okamihoch, keď subjekt stojí tvárou v tvár situácii, v ktorej „kamene / zarastajú do mora“, a jeho „hladina sa zaviera / ako pasca“. Pasca vodného hrobu, ktorej nemožno uniknúť, obrazy anjelov „s preťatým krkom“, topenia vlasov, novorodených mačiatok a snov a desivých bezsenných nocí, ktoré hryzú „do krvi, do sna sevredol / : / do smrti“ však nie je konečná – z veršov rovnako silno ako existenciálny strach z konca bytia zaznieva aj viera v obnovu života, v jeho kolobeh, v znovuzrodenie – more je rovnako ako pascou i morom zárodočným. Tesné spojenie života a smrti, ich kruhovité napájanie sa a prítomnosť jedného v druhom možno sledovať v priereze celej Ondrejkovej tvorby, v prítomnej zbierke však zarezonovalo s najväčšou silou.

Marián Milčák

Hra s hadmi

I keď sa poetika Mariána Milčáka vyvíjala, predsa len sa dajú postihnúť niektoré stabilné ukazovatele. Často (ale nie vždy) si volí krátke verše, všetky slová v nich sú však mimoriadne sémanticky zaťažené. Zásadne uprednostňuje voľný verš so zvláštnou patetickou, niekedy až prorockou dikciou. Jeho verše nezobrazujú, ale hlásajú, pričom autor v nich uplatňuje svoju nevšednú imagináciu. Autor sémanticky ťaží z biblickej a antickej tradície, ale blízka je mu aj mágia „prírodných“ národov. Inkriminované alúzie predsa len usúvzťažňujú svet básnikových predstáv a nezriedka ponúkajú aj interpretačný kľúč. V najnovšej knihe sa Marián Milčák svojej nevšednej imaginácie zmocnil s pozoruhodnou erudíciou.

Dorta Jagić

Vysoké cé

Hoci Dorta Jagić patrí v Chorvátsku k básnickej generácii deväťdesiatych rokov minulého storočia, do veľkej miery sa vymyká generačnému zaradeniu nielen tým, že k zobrazeniu každodenných udalostí pristupuje s mimoriadne plastickým metaforickým jazykom, ale najmä tým, že intertextuálnu gestiku rozširuje o religiózno-kresťanské motívy. V jednotlivých veršoch akoby sa chcela jednoznačne vyhnúť nedôstojným témam charakteristickým pre poéziu jej generačných vrstovníkov – odvážne sa konfrontuje s neusporiadaným svetom človeka v urbánnom obkľúčení, ako príklad mu predostiera vyšší poriadok, silné duchovné a mravné princípy. V poézii sa vyhýba sexistickým či feministickým tónom, no neznamená to, že by bola konzervatívne patriarchálna – intenzívne smeruje k sebapoznaniu i pochopeniu iných, no s náročným programom duchovného očistenia a posunu k transcendencii.

Czeslaw Milosz

To
 

Czesław Miłosz (1911–2004), poľský básnik, esejista, prozaik, prekladateľ a diplomat, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1980). Od roku 1951 žil v exile, najskôr v Paríži, potom v Berkeley, kde na Kalifornskej univerzite prednášal poľskú literatúru a slovanské jazyky. Od roku 1993 žil v Krakove a tam je aj pochovaný. Staré „miłoszovské“ témy sa vrátili v celej svojej existenciálnej naliehavosti. Daimonión, ktoré básnik vyslovene vzýva – „moje daimonión, už štyri týždne si ma nenavštívilo“, čítame v jednej básni z pozostalosti – prerušilo svoje trýznivé mlčanie. Áno, „starec v okne, ktorý videl veľa miest, / takmer oslobodený sa smeje / a nemá v úmysle sa nikam vracať“, zároveň vyznáva, že jeho „nadšené chvály života / mohli byť len cvičeniami vo vysokom štýle, / kým pod povrchom bolo To, čo si netrúfam pomenovať.“ Ono To sa vo vrcholných básňach vyjavuje v prepojení básnického jazyka s teologickým sluchom. Básnickú zbierku To do slovenského jazyka preložili básnici-súrodenci Marián Milčák a Peter Milčák.

Eva Pariláková

Bielenie

Básne, v ktorých je oveľa viac bielej ako čiernej.

Písané vo chvíľach, keď „začínaš rozoznávať... presný počet stebiel trávy na horizonte“.

S uchom priloženým „k vlastnému horiacemu srdcu“.

Básnický debut autorky (1976), pre ktorú byť súčasná znamená hlavne byť prítomná.

James Wright

Červenokrídly drozd

James Wright (1927–1980), výnimočný hlas americkej poézie druhej polovice 20. storočia. Narodil sa na americkom Stredozápade, v mestečku Martins Ferry v Ohiu. V čase, keď jeho generační druhovia, beatnici, písali hlučnú, až škandalóznu poéziu, ponúkol svoje tiché, krehké verše, ktoré si postupne získavali uznanie odbornej kritiky i srdcia čoraz väčšieho počtu čitateľov. Za svoje Zobrané básne (Collected Poems) získal v roku 1972 Pulitzerovu cenu. Hoci po rozvode s prvou manželkou stratil dvoch synov, trpel depresiami, bojoval s alkoholizmom a napokon aj s nevyliečiteľnou chorobou, jeho básne vyžarujú podmanivú svietivú atmosféru a nádej. Schopnosťou hovoriť o emotívnom vypätí bez zbytočného sentimentu, nefalšovanosťou ľudskej bolesti a prenikavým videním dovnútra javov a vecí James Wright dosahuje neobyčajne silnú básnickú výpoveď. V knižnom preklade vychádza jeho poézia na Slovensku po prvý raz. Výber zostavila a preložila poetka Mila Haugová.

Mária Ferenčuhová

Imunita

Ferenčuhovej bytostne civilná, mestská poézia špecificky citlivá a vnímavá voči spoločenským fenoménom v básnickej knihe Imunita nadobúda výrazne fyzický, až fyziologický charakter. Dlhodobá autorkina fascinácia momentom prieniku cudzorodého a obrany pred jeho účinkami tu dostáva biologický až medicínsky tvar. Inovatívne pracuje s tradíciou písania ako terapie, no posúva ho predovšetkým smerom k básneniu ako neúprosnej diagnostike subjektu, k analýze jeho vzťahu k sebe samému, k svojmu telu, k budovaniu vlastného Ja, svojej novej identity, v jeho vzťahu k najbližším, k bezprostrednému okoliu, aj k paralelne sa vyvíjajúcim príbehom a osudom. Jej verše sú nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou.

Mila Haugová

vo výbere Rudolfa Juroleka

Mila Haugová začínala v roku 1980 Hrdzavou hlinou. O niekoľko rokov neskôr už jej poézia „pomaly zarastá striebrom a zelenou s trochou červenej / hrdze“. Až sa napokon farba hliny v Cetonii aurata (2013) zaskvie zlatou a celý alchymistický proces jej písania akoby sa zavŕšil.

Spôsob básnenia Mily Haugovej je nevyčerpateľný (a nevyčerpávajúci). „Čokoľvek ti poviem bude logikou srdca“, upozorňuje. A čitateľ si môže z jej ponuky srdca vyberať. Napríklad aj takéto verše, ktoré majú vzrušujúcu logiku básne:

hľadá premieňa sa; aby to napísané bolo iné
hlina rozbitých nádob sa znova mieša so zemou
udrží ju fragment (úžas že ešte sme)
V reči obnovenie raja
Spi neskôr. Tak hlboko ako je Boh.
posledná správa, ktorú mám o svete, je sen...

Octavio Paz

Každodenný oheň

Octavio Paz (1914 – 1998), nositeľ Cervantesovej ceny (1981) a Nobelovej ceny za literatúru (1990), je autor impozantného diela, ktoré zahŕňa básne, eseje, jednu divadelnú hru a básnické preklady. Mnohí ho pokladajú za jedného z najvplyvnejších básnikov 20. storočia. Pochádzal z rodiny mexického revolucionára Emiliana Zapatu, čo sa prejavilo tak na jeho občianskych postojoch, ako aj v tvorbe. Programové úsilie o modernú podobu básne sa u neho spájalo s neustávajúcim inovačným úsilím. Roku 1989 pripravil rozsiahly revidovaný výber zo svojho básnického diela Každodenný oheň (El fuego de cada día), ktorý sa stal aj hlavným zdrojom tohto prekladového výberu. Ján Zambor v ňom venuje osobitnú pozornosť autorovej tvorbe sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a komplementarizuje tak slovenský prekladový obraz jeho poézie.

Eva Strömová

Temná abeceda

Eva Strömová, autorka vyše dvadsiatky kníh poézie, prózy a literárnej histórie, vstúpila do švédskej literatúry v roku 1977 ako praktická lekárka. Jej civilné povolanie výrazne ovplyvnilo tak témy, ktorými sa zaoberá, ako i jej básnický jazyk. „Katastrofa a zrod, zraniteľnosť a zánik, úzkosť a krása, to je niekoľko mojich tém, ku ktorým by som pridala ešte biologické životné procesy (sexualita, plodnosť, starnutie a umieranie). K písaniu sa dostávam tak raz za dva-tri mesiace. Býva to vtedy, keď sa ocitnem v značne depresívnom stave. Neznamená to, že by som bola deprimovaná, no predovšetkým v tom stave akosi jasne všetko vidím. Akoby mi z očí sňali nejakú blanu a ja mám zrazu taký ostrý zrak, až to bolí.“ Takto svoje písanie charakterizuje samotná autorka, nositeľka Literárnej ceny Severskej rady za rok 2003. Výber zostavil, preložil, poznámky a doslov napísal Milan Richter. 

Ján Gavura

Kráľ hlad

Ján Gavura (1975) vyštudoval angličtinu a slovenčinu, neskôr katolícku teológiu. Pracuje ako vysokoškolský učiteľ, docent v odbore slovenská literatúra a šéfredaktor časopisu Vertigo. Je uznávaný literárny vedec a kritik, prekladateľ z anglofónnej literatúry, editor, manžel a otec troch dcér.

Dosiaľ vydal básnické zbierky Pálenie včiel (2001, Cena Ivana Krasku za najlepší debut), Každým ránom si (2006), Besa (2012, prémia Ceny Literárneho fondu). Po piatich rokoch prichádza so zbierkou Kráľ hlad, v ktorej je prírodný a ľudský svet zobrazený ako súhrn básnických sond a podobenstiev o krutosti a kráse, ako otázka, či je vykúpenie stále možné.

Miroslav Brück

Chýbajúce strany

Miroslav Brück (1964) básnicky debutoval v roku 1989 zbierkou Noc, tráva v pozadí. Potom mu v takmer pravidelných intervaloch vyšlo ďalších šesť kníh poézie, naposledy Podstata rieky (2012). V poslednom období sa čitateľom predstavil aj ako prozaik knihami Žmurknutie z večnosti (2013) a Hotel Oáza (2015). Novou básnickou zbierkou Chýbajúce strany Brück potvrdzuje pohyb na svojej literárnej ceste, keď počiatočný mladícky údiv a očarenie svetom vystriedala občas príjemná, inokedy trpká životná skúsenosť, ktorá u neho ústi do racionálnej reflexie. Aj v tejto zbierke rozvíja poetiku svojich lyrických denníkov, ktorých vecný, civilný výraz zavše okresáva až do tvaru miniatúry pripomínajúcej starojaponskú poéziu.

Louise Glücková

Vidiecky život

Louise Glücková, vynikajúca americká poetka s koreňmi v Strednej Európe, je autorkou dvanástich zbierok básní, za ktoré bola ocenená mnohými literárnymi cenami. Slovenskí čitatelia poézie môžu túto autorku poznať z českého prekladu jej zbierky Divoký kosatec (The Wild Iris, 1992), za ktorú získala Pulitzerovu cenu. Do češtiny bola preložená aj jej kniha básní vyznamenaná cenou National Book Award Noc vernosti a cnosti (Faithful and Virtuous Night, 2014). V slovenskom knižnom vydaní vychádza táto originálna autorka prvý raz. Poetka a prekladateľka Jana Kantorová-Báliková nám ju predstavuje prebásnením zbierky Vidiecky život (A Village Life, 2009).

Michael Donhauser

Brečtan

Michael Donhauser (1956) patrí k najpozoruhodnejším básnickým zjavom súčasnej nemecky písanej literatúry. Za svoje diela získal viacero významných rakúskych ocenení, napríklad Cenu Christine Lavantovej (1994), Cenu Ernsta Jandla (2005) alebo Cenu Georga Trakla (2009). Je považovaný za solitéra, ktorý sa nestará o módy a tendenčné smery, ale – ako píše odborná kritika – „jeho tichá, na slovo citlivá poézia stavia k duchu doby alternatívny výraz a tak hľadá nové cesty“. V zbierke Brečtan (v origináli Schönste Lieder) Donhauser nepoužíva verš, každú báseň tvorí jedna zložená veta, ktorá má výrazné hudobné kvality a jej atmosféra kdesi v hĺbkach pripomína stíšený hlas nemeckej romantickej tradície. Do slovenčiny básne Michaela Donhausera pretlmočila knižne debutujúca prekladateľská dvojica Slávka Rude-Porubská a Rudolf Jurolek.

Dana Podracká

Paternoster

Dana Podracká sa nám v zbierke Paternoster, podobne ako vo väčšine svojej predošlej básnickej aj esejistickej tvorby, predstavuje ako autorka skúmajúca mýtické súradnice nášho sveta, vnútorné vzťahy jednotlivých vrstiev najvšeobecnejšej ľudskej skúsenosti a rozličné stránky kozmického rozmeru bytia. Hoci nijako neskrýva, že svoje ľudské a umelecké poznanie čerpá z osobnej skúsenosti, ba často priam ostentatívne štylizuje svoje texty do prvej osoby jednotného čísla, jej popisy, odkazy a postrehy nikdy neskĺzavajú do narcistického privátna či do egocentrického sentimentu, ale odkrývajú tie siločiary jej vedomia a podvedomia, čo celkom prirodzene a nenásilne korešpondujú s najvnútornejšou skúsenosťou každého z nás.

Barbara Korun

Prídem hneď a iné básne

Barbara Korun je slovinská poetka, organizátorka literárneho života a redaktorka. V r. 1991 získala Cenu Slovinského knižného veľtrhu za najlepší debut roka, v r. 2010 Ocenenie Zlata ptica za literaturo, v r. 2011 Veronikinu cenu za poéziu a v r. 2014 Premio Nazionale 'Leandro Polverini', poesia intimista. Jej tvorba siaha od symbolisticko-expresívnej ľúbostnej lyriky cez básne v próze až po angažované básnické monológy. Kniha Prídem hneď a iné básne ponúka v 1. časti prierezový výber z prvých troch zbierok autorky, 2. časť tvorí doteraz najviac oceňovaná štvrtá básnická zbierka Prídem hneď (2011). Poetka vydala tiež zbierky Čečíca pomätená láskou (2014) a Medzi (2016). Leitmotívom jej poézie sú medziľudské vzťahy, formálne ju charakterizujú nespútanosť a prirodzenosť jazykového prejavu i provokatívna „pomedznosť“ žánrových polôh. Slovenské vydanie uzatvára fundovaný doslov prekladateľky a zostavovateľky výberu Stanislavy Chrobákovej Repar. 

Juraj Briškár

Z pohľadu dvoch pohárov mlieka

Juraj Briškár (1964) je vysokoškolský pedagóg, literárny vedec a spisovateľ, autor piatich zbierok aforizmov a sentencií (Mlčanie, 1994; Chôdza v Oriente, 1998; Autumnal furniture, 2002; Symetrické pozorovania, 2011; Prechádzka labyrintom, 2017), dvoch kníh esejí Elementárne situácie v literatúre (2005) a Poetika zmyslového vnímania (2014) a prózy Sprievodca nezrozumiteľnosťou (2014). Vo všetkých knihách autor vychádza z tvorivého čítania sveta a odkrývania nevidených a neviditeľných súvislostí. V básnickej zbierke Z pohľadu dvoch pohárov mlieka po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti. Briškárove básne sú nekonvenčné a v mnohom idú proti zaužívaným postupom literatúry. Obyčajnosť, účelnosť či účelovosť autor povyšuje na úroveň poézie ako príklad výnimočných schopností ľudskej mysle, jej prenikavosti a imaginatívnosti, a tak ukazuje, koľko radosti a slobody je možné obsiahnuť jediným hlbokým pohľadom.

Mlynárčiková + Ružičková

← a b c →

Marianna Mlynárčiková (Banská Bystrica) a Nóra Ružičková (Bratislava) tvoria autorskú dvojicu od roku 2004. Ich umelecká prax je intermediálna a interdisciplinárna, dôležitú rolu v nej však zohráva písanie a práca s textom.

Texty publikované v tejto knihe sú rozpracovaním projektov There Are More Things a Rušička automatizovaných mentálnych spojení, ktoré autorky prvýkrát prezentovali na výstave Z druhej ruky v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici v roku 2012. RAMS je skomponovaná z 365 prisvojených príkazov, inštrukcií, predpisov a odporúčaní z rôznych oblastí a období. Časť nazvaná ← a b c → pozostáva z 1000 obrazových titulkov, ktoré autorky uvoľnili z ich vzťahov k obrazom a usporiadali do podoby akejsi asociatívnej encyklopédie. Tieto dva texty dopĺňa ešte báseň Trh márnosti, taktiež zostavená z apropriovaných textových fragmentov. Mlynárčiková a Ružičková sa aj touto knihou hlásia k intelektuálnemu odkazu Bouvarda a Pécucheta.

Walt Whitman

Spev o mne

Druhé vydanie

Veľkolepý a nadčasový Spev o mne Walta Whitmana končí týmito veršami:

Ak sa ti nepodarí zastihnúť ma hneď,
neklesaj na duchu, ak ma minieš na jednom mieste, hľadaj ma na druhom,
niekde som a čakám na teba.

„What a beautiful book!“ zareagoval autor doslovu Robert Hass v roku 2013, keď dostal autorský výtlačok nášho prvého vydania Spevu o mne. „How happy Walt Whitman would have been – how happy he may be, since he is waiting for us somewhere.“

„Aký šťastný by bol Walt Whitman – aký môže byť šťastný, pretože niekde na nás čaká.“

Whitman našiel rezonančný priestor aj na Slovensku a na svoje dvesté narodeniny sa môže tešiť z reedície svojho „rozliehajúceho sa hrdého spevu“. 

Vyšlo aj ako audiokniha:  https://www.knihy.audio/produkty/spev-o-mne

Robert Hass

Čas a materiály

Robert Hass patrí k najvýraznejším osamelým bežcom a zároveň najkomplexnejším hlasom americkej poézie svojej generácie. V rokoch 1995 až 1997 pôsobil ako oficiálny „básnik laureát“ Spojených štátov. V roku 2014 mu Akadémia amerických básnikov udelila Cenu Wallacea Stevensa za celoživotné dielo. Hassovi sa pripisuje schopnosť udržať vedľa seba intelektuálne a zmyslové impulzy a vytvoriť medzi nimi napätie. Jeho básne sa vyznačujú jasným jazykom a presnými obrazmi. Každá nová kniha tohto básnika je významnou udalosťou v poézii a ani zbierka Čas a materiály nie je výnimkou. Je zakotvená v kráse a energii fyzického sveta a v rozporuplnosti súčasnej americkej kultúry. Hass získal za ňu Národnú knižnú cenu a Pulitzerovu cenu. V slovenskom knižnom vydaní sa predstavuje tento básnik v preklade Juraja Kuniaka po prvý raz. Doslov napísal Peter Trizna.

Mária Ferenčuhová

Imunita

Druhé vydanie

Prvé vydanie Imunity z roku 2016 sa rýchlo rozobralo. V odborných periodikách boli publikované desiatky recenzií, štúdií a rozhovorov. Kniha získala široký ohlas u čitateľov na Slovensku aj v zahraničí. Vyšla v prekladoch do ukrajinského, srbského a francúzskeho jazyka, pripravujú sa ďalšie preklady. Básne z Imunity vyšli tiež v samostatných knižných výboroch z poézie autorky anglicky a macedónsky. Starostlivo koncipovaná zbierka, ktorej šesť častí spája leitmotív ochorenia a umierania, konkretizovaný pomocou chorobopisov, fiktívneho denníka, životopisu, opisu anamnézy, homeopatických liekov a typov pacientov, „malých naratívov“, hydrometeorologickej predpovede atď... stále rezonuje v povedomí verejnosti a je po nej hlad. Ocenenia: Kniha roka v čitateľskej ankety Pravdy 2016, Cena Bibliotéky 2017, Cena Nadácie Tatrabanky 2017.

Donna Stonecipher

Modelové mesto 

Poetka a prekladateľka Donna Stonecipher vyrastala v Spojených štátoch a Teheráne, niekoľko rokov pobudla v Prahe a teraz žije v Berlíne. Debutovala v roku 2002 zbierkou básní v próze Rezervoár (The Reservoir), po ktorej nasledovali zbierky Souvenir de Constantinople (2007), Svetoobčianka (The Cosmopolitan, 2008), Modelové mesto (Model City, 2015), Dejiny transakcií (Transaction Histories, 2018) a esej Básne v próze a mesto (Prose Poetry and the City, 2018). Jej poézii, ktorá sa pohybuje na hranici inovatívnej básnickej výpovede a komunikatívne prístupnej lyriky, dominuje fascinácia mestom. Modelové mesto charakterizuje scudzený a scudzujúci pohľad na postsocialistický Berlín a iné urbánne priestory. Zbierku do slovenčiny preložila Ivana Hostová. Doslov napísal Peter Macsovszky.

Macuo Bašó

Haiku

Macuo Bašó (1644 – 1694) sa pokladá za najvýznamnejšieho japonského básnika. Po smrti blízkeho priateľa zo zámožnej rodiny sa vzdal relatívne zabezpečeného života a prijal osud potulného básnika, pustovníka a pútnika „visiaceho na tenkej niti poézie“. V tvorbe od tzv. radenej básne prešiel k všeobecne oceňovanému písaniu samostatných trojverší, ktoré neskôr nadobudli pomenovanie haiku. Má hlavnú zásluhu na etablovaní a premene tohto lyrického útvaru. Prvý slovenský prekladový výber z jeho haiku sa usiluje o ich základné viacrozmerné predstavenie, pričom prináša aj poznámky k básňam, kalendárium a obsiahly interpretačný doslov. Bašó sa prezentuje ako lyrik nesmiernej empatie k človeku a prírode, zhodnocovania nevšímaného a obohacujúcej východnej duchovnosti. Básne preložil Ján Zambor v jazykovej a odbornej spolupráci s Františkom Paulovičom.

Ľuboš Bendzák

Vlastná váha

Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966), autora básnických zbierok Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2009), Vytrvalosť sivej (2010), Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a prózy Samota je moja staršia sestra (2017), je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým. Zatiaľ čo početné vedecké tímy majú k dispozícii mnohokilometrové urýchľovače častíc, on s pomocou niekoľkých veršov vytvára básne ako spomaľovače vnímania bežných ľudských situácií. Jeho laboratóriom sú byty a pohostinstvá. Pozornosť a úcta, s akou v nich pristupuje aj k zdanlivo nedôležitým veciam, demonštruje, aká veľkorysá vie byť poézia, keď je sama sebou.

Erik Jakub Groch

Druhá naivita

Erik Jakub Groch je výrazný predstaviteľ slovenskej ponovembrovej lyriky; na prelome milénií invenčne ovplyvnil najmä formovanie modernej spirituálnej výpovede. Jeho zbierka Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (2005) bola v ankete PLAV-u (Platforma pre literatúru a výskum) Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 – 2019) vyhodnotená ako jedno z kľúčových diel tohto obdobia. Neprvoplánovo upriamuje pozornosť na javy ako elementárnosť, blízkosť, obnažovanie, rozjasňovanie či odovzdanosť. Prenikavou básnickou dikciou komunikuje napätie medzi jednoduchým a zložitým, bezprostredným a reflektovaným v skúsenosti i v jazyku. Druhé vydanie, ktoré má ambíciu osloviť novú generáciu čitateľov, prešlo prísnou autorovou redakciou.  

Jim Harrison

Básne

Jim Harrison (1937 – 2016) vystihol svoj vzťah k poézii slovami: „Napísal som pomerne dosť románov a poviedok, no niekedy mi pripadajú ako niečo navyše, robustné mäso na skutočných kostiach môjho života.“  Zbierka Splývanie unaveného plavca (Dead Man´s Float), výberom z ktorej je táto kniha, vyšla len niekoľko mesiacov pred jeho smrťou. Neobchádza v nej ťažké údery, ktoré mu uštedril osud. Vyjadruje sa bez zábran. Hovorí o veciach, o ktorých uvažujeme aj my, no zväčša si tieto myšlienky nechávame pre seba. Okrem svojich zvyčajných tém v poslednej zbierke zmieňuje neúprosnú fyzickú bolesť a znechutenie z vlastnej bezmocnosti. Jeho poézia tým však nadobúda ešte väčšiu hĺbku. Harrison, ako životom unavený plavec, zároveň splýva s prírodou, stáva sa jej neoddeliteľnou súčasťou.

Dominika Moravčíková

Deti Hamelnu

Dominika Moravčíková, víťazka súťaží Básne SK/CZ 2019 a Poviedka 2019, predstavuje „obojživelný“ talent. Slovami predsedníčky poroty súťaže Básne SK/CZ Zofie Bałdygy je zjavné, že autorka je skvelá literárna pozorovateľka sveta a dokáže sa pozerať na svet nielen svojimi očami, ale aj očami iných bytostí.

„Čo je politické, nie je materské,“ dozvedáme sa z veršov poetky, ktorá o sebe samej prezrádza: „len tiché štúdium a samota : len láska písmom a telo mlčaním. to je / vzorec, ktorý mi dal môj učiteľ : to je vzorec, ktorý ti predávam :“

Básnický debut autorky, pozoruhodnej spôsobom premýšľania a suverénnou prácou s textom.

Árpád Tőzsér

Ricorso

Vo výbere z básnickej tvorby Árpáda Tőzséra ožívajú kľúčové motívy života a smrti, ubiehajúceho času, ale rovnako intenzívne rezonujú aj filozofické úvahy, autobiografické spomienky, antická mytológia, či kultúrne odkazy najrôznejšieho druhu. Verše citlivo reflektujú premeny autorovej poetiky v kontexte spoločensko-kultúrnom, no tiež osobnom, empirickom, a to v posledných tridsiatich rokoch jeho života. Árpád Tőzsér rád prekračuje hranice – sofistikovane, vynaliezavo, v duchu atypických koncepcií i rôznym spôsobom stvárneného alter ega. Je otvorene hravý, roztopašný, temný a tragický, inklinujúci k tradičným motívom v netradičných, často novátorských podobách, ironický vo vzťahu k sebe i k okolitému svetu, no zároveň provokujúci a prekvapujúci.

Mila Haugová

Z rastlinstva

V zbierke Mily Haugovej dominuje archetyp zimy a estetika miznutia. Bohaté zastúpenie rastlinno-zvieracích motívov v súčinnosti s ľudským je pokusom o opakované uchopenie bytia v jeho celosti, presiahnutie k „vesmírnej duši“, ktorá zahŕňa i postupne zanikajúce individuálne bytie. Návrat k Sapfó je návratom k čistým zdrojom poézie, k prameňu krásy a večnosti. Približovanie sa Boha (smrti) a súbežné nerezignované zintenzívňovanie života („: zostať živá až do smrti : horúca vo vnútri farby:“) ako silnenie dovnútra predstavuje dva základné pohyby „diania“ knihy. Tie však nepôsobia protikladne, ale splývavo; finálnym gestom je odovzdanosť voči tomu, čo prichádza. Zbierka je členená do troch oddielov a niekoľkých menších cyklov, ktoré funkčne organizujú Haugovej eruptívne písanie.

Nóra Ružičková

Súčasnosti

Nie je v lyrike zvykom nechať si ujsť príležitosť na sebavyjadrenie. Nechať na cudzích slovách, nech sa prejavia. Pre tvorbu Nóry Ružičkovej je dlhodobo typický práve záujem o to, čo básnické sa dokáže udiať s textom, ktorý bol vyňatý z pôvodného neumeleckého prostredia a podrobený adaptácii. Ani v Súčasnostiach z konceptuálneho prístupu autorka nezľavuje. Do zbierky naaranžovala zväčša publicistické texty rôzneho datovania, ktorých témou je čas a najmä prítomnosť. Texty, ktoré Ružičková nenáhodne zviedla dokopy, hovoria zväčša z autoritatívnych pozícií. Čokoľvek sa však snažia dosiahnuť v prostredí, ktoré predstavuje táto kniha, každý ich grif nadobúda tieň, odraz či posun, s ktorým sa pôvodne nerátalo. Komické gesto. Tik v štylistickom kútiku. Nestrojený básnický pohyb.

Erik Jakub Groch

viety

Od zrna mikrokozmu k osudovým hviezdam a svitu na lesnej čistine, od fundamentálnych častíc ku kráse a osobitostiam približného pohľadu – od červene k šípke, od siete k brečtanu –, od možných časov k vnútornému času prvej a poslednej lásky. Počnúc mizanscénou v úvode knihy, na prvé čítanie takmer nezrozumiteľnou a neusporiadanou, až po pierko v závere zbierky, ktoré môže vnímavý čitateľ cítiť vo svojej dlani, autor nasleduje a básnicky rekonštruuje prirodzený svet, Husserlov Lebenswelt, „svet nášho života“, smerujúci od prírodovedeckých abstrakcií, ktoré svet nepozorujú ľudskými očami, ale očami teórií, k pišťaniu hniezdnej dutiny, k utváraniu miesta, kde je človek niekde doma.

Nicolas Pesquès

Severná strana vrchu Juliau,

dvanásť

Takmer celé dielo francúzskeho básnika Nicolasa Pesquèsa vychádza z jediného miesta. Pesquès sa venuje vrchu Juliau v kraji Ardèche rovnako nástojčivo ako Paul Cézanne maľoval Horu svätej Viktórie. V úsilí vyjadriť slovami podstatu i celok krajiny vytrvalo skúma zákutia vnímateľného sveta aj zákutia vlastného písania a prechádza od prírodnej lyriky k testovaniu možností jazyka či k premýšľaniu o priestore mimo neho. Od roku 1980 vyšlo osemnásť častí tejto básnickej série v desiatich knižných zväzkoch. Už viac ako štyridsať rokov sa Pesquèsovo písanie premieňa, tak ako sa nepretržite mení aj krajina a ľudský pohľad na ňu. Dvanásta časť série Severná strana vrchu Juliau v preklade Márie Ferenčuhovej skúma prechod zo svetla do tmy, ktorou je strata blízkej bytosti.

Dana Podracká

Posuvné dvere

V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu ako u Dany Podrackej. Poetka pristupuje k písaniu básní ako k rituálu: Splietať rohož, / na ktorej spočívajú moje kolená, píše vo svojej najnovšej, v poradí už štrnástej zbierke. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko, a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych. 

Juraj Kuniak

Ako sme sa stali

Procesy, ktoré asociuje názov desiatej básnickej zbierky Juraja Kuniaka, majú najmä dva rozmery, spojené s vývinom a premenou. Aká je trajektória vnútornej evolúcie človeka? Ako ju ovplyvňuje rodinná genealógia, partnerský vzťah, priateľstvo, udalosti, ktoré vstupujú do cesty, umenie? Kedy nastáva moment metamorfózy a ako ju básnicky zachytiť? Má rozvírený svet, v ktorom poletujeme ako motýle a chránime sa pred lovcom ako stádo sŕn, stred a spočinutie? Autor uprednostňuje príbehový charakter textov, priliehajúci k jeho naratívnemu naturelu. Oproti predošlej tvorbe necháva viac naznačené, hassovsky nedopovedané. Básne komponované ako prúd sekvencií dávajú vyniknúť lyrickému živlu, ktorého súčasťou je krása aj znepokojenie – spony medzi životom a poéziou. Subtílne a rozplývané je vyvažované presným jazykom „biológa“; malé „atlasy“ lesného hmyzu a spevavcov tvoria špecifickú, zvlášť podmanivú linku knihy.

Katarína Kucbelová

k bielej

Piate poetické dielo Kataríny Kucbelovej, básnická skladba s názvom k bielej, vychádza deväť rokov po zbierke básní Vie, čo urobí. Autorka v zbierke premyslene a opatrne ohmatáva existenciálne otázky bytia a identity a popritom vo svojich textoch prináša odraz úzkosti zo straty vedomia sveta ako miesta pre plnohodnotný život. Prekvapivé, myšlienkovo i obrazovo silné básne zbierky môžu pôsobiť ako znepokojivé záznamy toho, čo žijeme, platné aj dnes. V najnovšom autorkinom diele, v básnickom príbehu, ktorý čitateľ práve dostáva do rúk, sa nachádzame niekde celkom inde. Príbeh aj príbeh v príbehu sa rozvíjajú takmer filmovým rytmom, oko kamery – oko autorky sa približuje pomaly a dlhšie zotrváva, aj keď strih je dynamický.

Ted Hughes

Listy a výkriky

Básne pre Sylviu Plathovú

Ted Hughes, anglický básnik, jeden z najlepších zo svojej generácie. Základné východisko tohto výberu tvoria jeho Listy k narodeninám (Birthday Letters), adresované Sylvii Plathovej, americkej poetke, s ktorou ho spájalo nielen sedemročné manželstvo, ale aj dcéra Frieda a syn Nicholas. Zbierka sa okamžite po vydaní stala bestsellerom, bola ovenčená významnými cenami a mnohí kritici ju považujú za vrchol autorovho diela. V tom istom roku, keď vyšli Birthday Letters, vyšla aj bibliofília Teda Hughesa Výkriky a šepoty (Howls & Whispers), rovnako adresovaná Sylvii Plathovej, ktorú možno čítať ako súčasť väčšieho projektu Listov k narodeninám. Napokon slovenský výber obsahuje ešte jeden básnický text, ktorý sa volá Posledný list (Last Letter) a hovorí o posledných dvoch dňoch a noci, počas ktorej  Plathová zomrela. Výber zostavil a preložil Peter Trizna. Doslov napísal Ján Gavura.

Marzanna Bogumiła Kielarová

Pokrvný strom 

Marzanna Bogumiła Kielarová patrí k najosobitejším súčasným poľským poetkám a rozširuje silnú generáciu básnikov narodených v šesťdesiatych rokoch (Marcin Świetlicki, Eugeniusz Tkaczyszyn-Dycki a ďalší). Tvorba v jej poňatí nie je odrazom skutočnosti, je to jeden z jej živých prejavov. Od detstva v sebe prenáša nekonečnú oblohu z oblasti Mazurských jazier, má rada záhradníčenie. Absolvovala filozofiu na Varšavskej univerzite, do februára 2023 pôsobila ako profesorka na varšavskej Kresťanskej teologickej akadémii. Je laureátkou mnohých prestížnych literárnych ocenení: Ceny Kościelských (Ženeva, 1993) alebo Hubert-Burda-Preis (Nemecko, 2000), bola nominovaná okrem iného na Básnickú cenu Wisławy Szymborskej (2019). Slovenské vydanie zahrňuje výber zo všetkých jej štyroch zbierok – Sacra conversazione (1992), Materia prima (1999), Monodia (2006), Nawigacje (2018). Básne vybrala a preložila Silvia Kaščáková. Doslov napísala Lenka Šafranová.

Ilya Kaminsky

Hluchá republika

Ilya Kaminnsky je anglicky píšuci a nepočujúci básnik pôvodom z Odesy. Jeho Hluchá republika vyšla v roku 2019 ako reakcia na geopolitickú situáciu na jeho rodnej Ukrajine. Kniha je ľúbostným príbehom, elégiou, naliehavou prosbou aj analýzou ľudskosti uprostred vypätej vojnovej situácie. Keď vojaci v okupovanom meste zabijú nepočujúceho chlapca, výstrel sa stane poslednou vecou, ktorú občania počujú – všetci ohluchnú a revoltujú posunkovou rečou. V príbehu sa prelínajú súkromné životy obyvateľov mesta obklopených verejným násilím: novomanželského páru Alfonsa a Sone, ktorí čakajú dieťa, drzej mame Gale podnecujúcej povstanie zo svojho bábkového divadla, a Galiných dievčat, ktoré hrdinsky učia spoluobčanov posunkovú reč a lákajú vojakov jedného po druhom na smrť za oponu. Hluchá republika vyšla vo viacerých európskych jazykoch, v slovenčine vychádza v preklade a s doslovom Viliama Nádaskaya.

Alice Oswaldová

Lesy atď.

Britská poetka Alice Oswaldová patrí spolu s Američankou Louise Glückovou a Kanaďankou Anne Carsonovou do trojice najuznávanejších básnikov a poetiek v anglicky hovoriacich krajinách. Po 300 rokoch je prvou ženou-profesorkou poézie na Univerzite v Oxforde. Zameriava sa na prírodu, ekológiu a hudbu, ako aj na často veľmi komplikované myšlienkové pochody človeka. Básnická zbierka Lesy atď. (2005) je jedna z najcharakteristickejších. Jej verše plynú so zdanlivou ľahkosťou, no pri smerovaní k často prekvapujúcemu záveru sú takmer nebadateľne, no dômyselne rytmicky a rýmovo poprepletané. Prebásnenie je náročnou výzvou a vyžaduje mimoriadne skúseného prekladateľa. Jej knihy vychádzajú v najprestížnejších britských vydavateľstvách Faber and Faber a Jonathan Cape a za svoju tvorbu získala všetky najvýznamnejšie ostrovné ceny, vrátane ceny T. S. Eliota a Griffin Poetry Prize. Knihu preložila a doslov napísala Jana Kantorová-Báliková.